Andrea Ščerbanovská přijela do Prahy studovat anglistiku a amerikanistiku na FF UK právě na podzim roku 1989. Výuky si tehdy "užila" jen první dva měsíce, ale to co poté následovalo patří dle jejích slov mezi nejdramatičtější chvíle jejího života.

Zážitky ze 17. listopadu 1989 Andrei Ščerbanovské, díl I.: Rande na Albertově

Zážitky ze 17. listopadu 1989 Andrei Ščerbanovské, díl II.: Na Národní

Telefónna búdka 17. 11.89, 22:00

Keď už bolo po všetkom, chceli sme sa z centra mesta dostať čo najrýchlejšie preč, - čo najďalej od Národní. Držiac sa za ruky prebehli sme cez most na druhý breh Vltavy. Tam sme zbadali telefónnu búdku. „Zavoláme domov na Východ. Povieme, čo sa stalo,“ dohodli sme sa. Ako prvé som vytočila číslo mojej mamy. No oľutovala som tovo chvíli, keď telefón začal v Košiciach vyzváňať. „Čo jej vlastne poviem? Zbytočne ju vystraším.“ Najskôr som zisťovala, či o našej demonštrácii niečo vie. Nevedela. Stručne som vysvetlila, čo sa udialo. Opatrne som volila slová, ale emócie som aj tak potlačiť nedokázala. Dobre si pamätám, ako ma varovala: „Daj si pozor, choď radšej domov. Aj my sme si v 68 mysleli, že sa to zmení a vieš, ako to dopadlo...“ „Mami, ale teraz je to úplne iné! Je koniec, je koniec! Definitívne.“ Rozrušene som kričala do slúchadla. Myslím, že ma nebrala celkom vážne... 

No bola zrejme prvou osobou na východnom Slovensku, ktorá sa dozvedela o brutálnom zásahu na Národní. Z telefónnej búdky sme bežali ďalej až na zastávku a nastúpili do električky. Viezla sa v nej partia mladých ľudí v dobrej nálade. Ani sme si neuvedomili, že sa stále držíme za ruky. Jeden z mladíkov to komentovali slovami: „Ty vole, lesby!“ O zásahu očividne nič nevedeli a boli tak blízko! Mlčky sme dorazili do nášho prenajatého bytu. Celú noc sme nedokázali zaspať.

Moji známi - neznámi hrdinovia

V dave cestou z Albertova na Vyšehrad sa nám stratil aj náš kamarát Milan z FF UPJŠ. Po celý čas sme tŕpli, čo sa s ním stalo. Našli sme ho až neskoro večer. Bol v poriadku. V nedeľu odcestoval späť do Košíc a v pondelok ráno šiel do školy, ktorá vtedy sídlila ešte v Prešove. Dekan Biľas (aj priezvisko mal hrozné) dal zvolať do auly všetkých študentov fakulty. Trval na tom, aby študenti filozofickej fakulty odsúdili demonštráciu študentov v Prahe! V tom vystúpil Milan, ujal sa slova a všetkým prítomným porozprával, čo sa v Prahe vlastne stalo. Dekan sa už nezmohol na slovo. Študenti demonštráciu neodsúdili, ba práve naopak – vytvorili štrajkový výbor a pustili sa do práce. Milan riskoval, že ho vylúčia zo školy, ale preukázal veľkú odvahu a pomohol zobudiť Východ republiky.

Hrdinom je v mojich očiach aj chatár najvyššie položenej chaty na Slovensku. Prahu navštívil v období, keď východní Nemci húfne opúšťali NDR a hľadali útočisko na ambasádach západoeurópskych štátov. Davy nemeckých občanov, medzi nimi aj rodiny s malými deťmi, sa v chladnom počasí niekoľko dní tlačili na pozemkoch veľvyslanectiev a odmietali vrátiť sa domov. Chatár z Tatier neváhal, za svoje vlastné peniaze nakúpil jogurty a čokoládu a napriek tomu, že okolie americkej ambasády bolo prísne strážené policajtmi, cez plot ich rýchlo podával hladným malým Nemcom...

Telegramy namiesto kofeínu

Nikdy som nemala možnosť poďakovať ľuďom za telegramy, v ktorých nám, študentom, vyjadrovali podporu a odsudzovali brutálny zákrok na Národní. Za každý telegram som sa poďakovala len tak v duchu. Dva z nich prišli k nám do školy približne v rovnakom čase a natrvalo sa mi vryli do pamäti. Prvý bol od baníkov z Karvinej. A ten druhý? Nemohla som uveriť vlastným očiam! Zo Sniny! 

Prečo to prekvapenie? Snina je geograficky posledným mestečkom na severovýchodnom Slovensku. Za ňou je len zopár dedín, hory a Ukrajina. Tento región bol (a stále je) baštou komunistov. A práve odtiaľ prišiel v prvých dňoch revolúcie povzbudivý telegram študentom do Prahy.

Tieto dva telegramy, ako aj všetky ostatné, nám dodávali odhodlanie a silu do práce. Viem, že dnes to znie pateticky, ale presne tak sme to vtedy cítili. Chápem, že od tých čias už prešlo 20 rokov a na poďakovanie je trochu neskoro. Ale aj tak: „Ďakujem.“

Bol vôbec nejaký November?

Koncom prvého týždňa zamatovej revolúcie som odcestovala z Prahy domov, do Košíc. Do ruksaku som narýchlo nahádzala letáky a vybrala sa na vlak. V kupé so mnou sedel človek zjavne mimo celého diania. Bol to taký „Neprebudený z Východu.“

Počas cesty vlak v jednej chvíli prudko zabrzdil. Môj ruksak sa prevrátil a z neho vypadli letáky. Pán Neprebudený, mierne posilnený alkoholom, vzal jeden z nich do ruky, zaostril na text „Zrušte monopol KSČ!“ , udivene zodvihol obočie a východniarskym nárečím prehlásil: „Zrušic KSČ? Ta še mi vidzi, že nedobre vidzim, či co.“ 

Na Slovensku máme doteraz ľudí, čo si 17.november 89 nevšimli.

Môj malý dôkaz, že to bol podvod

20.11. pondelok ráno som šla so spolužiačkou do školy. O tom, že začal študentský štrajk sme v tej chvíli ešte nevedeli. Od piatkového zásahu na Národní sme nemali takmer žiadne informácie. V byte, ktorý sme si v Prahe prenajali, nebol televízor ani rádio. Cestou do školy sme stretli človeka, ktorého sme poznali asi mesiac - len tak zbežne. Keď nás zbadal, zatváril sa prekvapene a povedal: „Vy dve čo tu robíte? Prečo nie ste s ostatnými v škole? Študenti štrajkujú a vy nič? To som si o vás nemyslel!“ Až o 18 rokov neskôr som zistila, že to bol agent Štb... 

Už nebudem spať

Jeseň roku 1989 patrí k najkrajším obdobiam môjho života. (aj napriek všetkému, čo bolo za tým) Tie magické čísla v dejinách Československa mám dokonca v dátume narodenia: 18.9.68. V čase, keď som sa narodila v jednom českom meste, burácali pod oknami ruské tanky. O 21 rokov neskôr som bola medzi študentmi vysokých škôl, ktorí mali nenávideného režimu už plné zuby.

Ďalších 20 rokov som „spala.“ Pod ťarchou každodenných povinností a starostlivosti o deti som sa o dianie okolo seba zaujímala len okrajovo. Nikdy som sa v ničom aktívne neangažovala. Dávam si za to 5 mínus. Až v septembri tohto roka som si na základe vlastnej skúsenosti a hlbšej analýzy uvedomila, že mesto, v ktorom žijem, úplne ovláda politická mafia. Robí si čo chce, neberie ohľad na názory bežných občanov. Aj 20 rokov po Novembri máme dočinenia s aroganciou moci. A nielen tu u nás, V Košiciach.

Na Národní som mala proti sebe kordóny policajtov, obrnené transportéry a bála som sa. Teraz čelím skorumpovaným miestnym politikom v oblekoch a už sa nebojím.

Už nikdy nebudem spať...