Andrea Ščerbanovská přijela do Prahy studovat anglistiku a amerikanistiku na FF UK právě na podzim roku 1989. Výuky si tehdy "užila" jen první dva měsíce, ale to co poté následovalo patří dle jejích slov mezi nejdramatičtější chvíle jejího života.

Tušila som, že ma ten mladý inžinier z knižnice pozve na rande. A vedela som, že sa mi nebude chcieť. Moja odpoveď ho očividne zaskočila:

„Nechceš ísť radšej na demonštráciu?

V piatok o štvrtej na Albertove. Vraj sa na nás niečo chystá...“ Najskôr na mňa nechápavo pozeral, no keď videl, že to myslím vážne, súhlasil. Konca týždňa som sa nevedela dočkať. Nie však preto, že sa opäť uvidíme, ale kvôli tomu, čo sa bude diať. V tú jeseň vládlo na pražských vysokých školách obrovské napätie. Bolo len otázkou času, kedy sa situácia vyhrotí. Odkazy a varovania na nástenkách len podnietili moju zvedavosť a túžbu byť pri tom. Stretli sme sa Na Můstku a pokračovali spolu na Albertov. V podchode pri univerzitnom areáli rozdávali študentky sviečky. „Dnes už to vyjde, uvidíš,“ s úsmevom mi podávala sviečku jedna z nich.

Vyšli sme z podzemia na vzduch.

Odteraz už nič nebude také ako predtým. Na miesto demonštrácie sme dorazili krátko po začiatku. Albertov bol už zaplnený tisícami študentov. Mnohí držali transparenty s nápismi: Svobodu!, Proč se učit nesmysly?, Jak dlouho ještě?, Nechceme násilí!, Kdo, ne-li my? Kdy, ne-li teď? Stáli sme vpravo pod tribúnou. Tá napätá atmosféra ma úplne ochromila. Nevedela som sa na nič sústrediť. Takmer som nevnímala, čo sa na pódiu hovorí. Len som si uvedomila, aká som rada, že som zmenila školu a prišla študovať do Prahy. Na tej predošlej sa už nedalo dýchať.

„Nechceme kůl v plotě!“, „Jakeš ven!“

Mráz mi prebehol po chrbte. Určite je tu plno tajných. Musíme si dávať pozor. Starší pán, ktorý sa v roku 1939 zúčastnil pohrebu Jana Opletala, z tribúny vyzýval: „Studenti, nedejte se! Jsem rád, že bojujete za to, za co jsme bojovali i my!“ Konečne som začala vnímať a pozorne počúvať. Jedným z rečníkov bol zástupca Socialistického zväzu mládeže. Len čo sa objavil pri mikrofóne a snažil sa čosi povedať, dav ho okamžite vypískal. Na pár sekúnd mi ho dokonca prišlo ľúto. Nechcela by som byť v jeho koži. Hneď som sa však spamätala: Veď je to jeden z tých, ktorí nám celé roky otravovali život! Tak nech si svoj kalich horkosti vypije teraz pekne až do dna! Organizátor vyzval prítomných, aby dali šancu aj predstaviteľovi SZM. Chceme predsa dialóg.

Ten nudný prejav sme teda s nevôľou pretrpeli.

No publikum často vyjadrovalo nesúhlas. Na otázku szmáka: „Co můžeme udělat pro lepší zítřek?“ ktosi z ľudí odpovedal: „Odstoupit!“ A za slová „V jednotě je naše síla!“ zožal funkcionár dokonca aj slabý potlesk. Letmo som pozrela na svojho spoločníka. Bol úplne bledý. Takto si rande so mnou isto nepredstavoval. Nemala som ho sem volať. Čo keď sa dnes niečo stane? Bude mať problémy v práci - a ja výčitky. Načo som ho sem ťahala? Mám tu aj kamarátov z nášho mesta. Čím je nás viac, tým ťažšie bude udržať sa pokope, ak k niečomu dôjde... „Gottwald je vrah!“  výkrik z davu prerušil moje myšlienky.

Toto dnes neskončí dobre...

Ďalší rečník, zástupca Nezávislých študentov, hovoril o akademickej slobode a mravnej obnove: „Nepotřebujeme odborníky s diplomem a pokřiveným svědomím! Musíme bojovat za slobodu
a proti totalitě!“ Nasledovala minúta ticha za mŕtvych študentov v Prahe 1939 a Pekingu 1989.  Po nej sa skandovali ďalšie heslá: Ať žije Charta!, Svobodné volby!, Nechceme Štěpána!, Zrušte Lidové milice!, Zrušte monopol KSČ! Stmievalo sa. Študenti zapaľovali sviečky. Usporiadatelia vyzvali k odchodu na Vyšehrad. Keď sa dav pohol, pri prvej odbočke chceli ísť niektorí vpravo na Václavák, podľa pôvodného letáka. Organizátori usmerňovali ľudí, aby šli rovno na Vyšehrad a držali sa trasy, ktorá bola povolená. „Na Václavák! Na Václavák!“ neprestával kričať akýsi muž blízko nás. Až neskôr vyšlo najavo, že to bol agent ŠTB Zifčák, ktorý v ten večer na inom mieste zohral úlohu v prípade mŕtveho študenta. Hm, vtedy bol až príliš živý... Po oboch stranách cesty postávali zvedavci a prizerali sa. Niektorí sa pridali k sprievodu, iní váhali.

„Češi, pojďte s námi!“ skandovali študenti.

„Aj my sme tu!“ zvolala som, no môj slabý hlas zanikol v dave. Úplne mi vyschlo v krku. Od Albertova som so svojím známym z knižnice neprehovorila ani slovo. „Čo si ten chalan asi tak myslí? Nič nehovorí – a ani ja. Nemám však čas zaoberať sa tým, ako sa cíti. Okolo mňa sa dejú úžasné veci...“ Cestou na Vyšehrad som sa viac venovala spolužiačke Slávke a svojho spoločníka som v dave stratila. Dodnes neviem, čo sa s ním v ten večer stalo. Neviem, či sa dostal až na Národní a či tam dostal. Nepamätala som si jeho priezvisko, nepoznala jeho adresu ani telefónne číslo. Odvtedy som ho už nikdy v živote nevidela.  A ani som po ňom nepátrala, keďže sa začal štrajk študentov a mala som v hlave úplne iné myšlienky.

Vyšehrad

Stmievalo sa. Došli sme na Vyšehrad. Kamarátku Slávku som už pre istotu držala pevne za ruku. Cestou  z Albertova sme totiž v dave postupne stratili  dvoch kamarátov. Na samotný Slavín sme sa nedostali, stáli sme len kdesi na kraji cintorína medzi hrobmi. Vybraní študenti položili vence k hrobu básnika Karla Hynka Máchu. Začali spievať štátnu hymnu a k nim sa pridali tisíce ľudí so sviečkami v rukách a s rovnakou túžbou po zmene. Nikdy predtým mi naša československá hymna neznela tak krásne ako v ten mrazivý novembrový podvečer na starobylom hrade. Bola to neopakovateľná atmosféra. Stav absolútnej eufórie.

Kto by si bol pomyslel, že koniec bude taký trpký?

Oficiálna časť demonštrácie sa skončila. Časť študentov, v ktorej sme boli aj my dve, sa vydala do centra smerom na Karlovo námestie. Chlapci v čele niesli československé zástavy. Ľudia mávali z okien a hádzali nám kvety. Na jednej z ulíc nám pohotovostný pluk zablokoval cestu. Zastali sme. Chvíľu sa vyčkávalo na oboch stranách. Po niekoľkých minútach sa policajti v bielych prilbách a s obuškami v rukách rozbehli proti nám. My proti nim. Príslušníkov to zjavne zaskočilo - nás bolo veľa - preto trochu ustúpili. No zakrátko vyrazili opäť – a razantnejšie. Začali sme cúvať, neskôr zrýchlili tempo. Ale ďalší demonštranti, ktorí prichádzali z Vyšehradu, nevedeli, čo sa vpredu deje. Pokračovali stále v ceste. Tak nastal zmätok, miestami panika. Ľudia do seba vrážali.

Niekoľkých policajti chytili, vliekli po zemi a bili.

Zrazu dostali rozkaz prestať a vrátiť sa. Zastavili sme sa teda a vydýchli si. No dvaja z nich aj napriek tomu naďalej prenasledovali študenta s veľkou československou zástavou nad hlavou. „Bež, rýchlo, sú za tebou!“ v duchu som mu držala palce. Úder obuškom po chrbte ho však zrazil k zemi. Policajti sa vracali k svojmu pluku. Nás dve, prikrčené za mohutnými schodmi, si už nevšímali. Tentoraz ešte naplno nezasiahli.

Ich úlohou bolo zrejme len zmeniť trasu sprievodu.

Bola už tma. „Kde vlastne sme?“ napadlo mi. „Také schodiská mávajú dôležité budovy.“ Na tabuli pri vchode sa skvel nápis: Ministerstvo spravedlnosti Československé socialistické republiky. „To si teda vybrali naozaj skvelé miesto!“ pomyslela som si ironicky. Spolu s ostatnými sme sa vydali smerom na nábrežie a po ňom k Národnímu divadlu. Odtiaľ sme sa chceli dostať na železničnú stanicu, keďže Slávka mala kúpený lístok na nočný vlak do Košíc.

V ten večer však domov neodcestovala...

Další část vzpomínky bude publikována v pondělí 9. listopadu