Andrea Ščerbanovská přijela do Prahy studovat anglistiku a amerikanistiku na FF UK právě na podzim roku 1989. Výuky si tehdy "užila" jen první dva měsíce, ale to co poté následovalo patří dle jejích slov mezi nejdramatičtější chvíle jejího života.

Pôvodne sme mali na piatok podvečer takýto plán:

Pôjdeme na Albertov na študentskú demonštráciu a po nej odprevadím Slávku na hlavnú stanicu. Mala kúpený lístok na vlak aj ležadlo do Košíc. Keď sme však z Vyšehradu dorazili k Národnímu divadlu, chvíľu sme stáli pri kaviarni Slávia a rozhodovali sa, či ísť na stanicu alebo ostať. Slávka zrazu vyhlásila: „Teraz predsa nemôžeme odísť! Kašlem na tých 70 Kčs!“ Z balkóna Národního divadla kdesi hore pod strechou mával Jiří Bartoška československou zástavou. (?) (dúfam, že ma pamäť neklame) Oblečený v bielej košeli a čiernych nohaviciach vyzeral ako nejaký rytier. Nebezpečne sa nakláňal a ja som tŕpla, aby v tom zápale nadšenia nespadol dolu. Niektorí študenti pokračovali v pochode ďalej do centra smerom k Václaváku, iní sa rozchádzali domov.

Nakoniec sme sa definitívne rozhodli – čiastočne z presvedčenia, čiastočne zo zvedavosti: Ideme ďalej!

No došli sme len na Národní  k miestu, kde bola ulica zatarasená policajtmi. Ďalej sa ísť  nedalo. Obdivujem všetky dievčatá a chlapcov, ktorí stáli nebojácne v predných radách tvárou v tvár ozbrojeným policajtom. Ja som to vydržala len pár minút. Keďže som nechcela mať problémy v škole, prešla som popri stĺpoch trochu dozadu ťahajúc Slávku za ruku. Dúfala som, že keď to začne, budeme mať lepšiu šancu uniknúť. Stáli sme zhruba v strede davu asi 15 minút, no nič zvláštne sa nedialo. Len z megafónu sa ozývalo (približne): „Tato demonstrace není povolena. Rozejděte se! Pokud neuposlechnete, bude použito donucovacích prostředků!“

Na to sme reagovali volaním: „Gestapo, gestapo!“

(no neskôr, keď sa náš strach stupňoval, gestapo už nikto nespomínal...) Študentov bolo stále menej a menej. A okolo nás bolo stále viac a viac prázdneho miesta. Vedela som, že by som mala tiež čím skôr odísť, lebo bude zle. No stála som tam ako prikovaná. Pozorovala som, ako mi po ruke steká horúci vosk zo sviečky. Čudovala som sa, že necítim žiadnu bolesť. Vlastne som necítila vôbec nič – bolesť, chlad, hlad, či smäd. Len hrozný strach. Slávka sa ma zrazu spýtala: „Čo keď to s tými donucovacími prostriedkami myslia vážne?“ Snažila som sa upokojiť  ju, ale aj seba, preto som odpovedala: „No čo nám tak môžu urobiť?

Tu predsa nie sme v Číne! Nebudú do nás strieľať! Ani sem nepošlú tanky.“

Vo chvíli, keď som to hovorila, otočila som sa smerom ku nej. Zrazu som si všimla, že za nami už stoja dva obrnené transportéry s nápisom VB vpredu. Zneistela som. Toto nevyzerá dobre... Z megafónu sa stále ozývalo: „Rozejděte se!....“ Keď policajti vypustili štekajúce psy, čím nám úplne zablokovali vzadu cestu, došlo mi to: „Veď oni vôbec nechcú, aby sme sa rozišli!“ Musíme zmiznúť, kým je čas!. Dúfala som, že existuje ešte posledná možnosť úniku  - cez Mikulandskú ulicu. No bolo už neskoro. Aj túto ulicu zatarasili. Ostali sme v pasci. Z megafónu sa naďalej ozývalo „Rozejděte se!,“ no nemali sme sa kam rozísť.  Čo chcú s nami urobiť? Myslela som, že nás pochytajú, naložia do „antonov“ a odvezú niekam na výsluch. Potom nás potrestajú vylúčením zo školy. Ale to, čo sa v nasledujúcich minútach skutočne dialo, nečakal nikto z nás... Napätie sa stupňovalo. Na Miklulandskej ulici sa vysoký chlapec so svojimi kamarátkami snažil policajtov presvedčiť, aby ich pustili. Dostal však strohú odpoveď:

„Teď se bojíte, co? Měli jste času dost!“

Bolo mi jasné, že tadiaľ neprejdeme. Obkľúčili nás a zablokovali všetky tri prístupové cesty. Rýchlo som musela niečo vymyslieť. Ulice boli nepriechodné, ostával únik cez domy....

Ako sme unikli bitke

Pár minút pred zásahom mi už bolo jasné, že výzvy k rozchodu nie sú myslené vážne. Vlákali nás do pasce a obkľúčili. Len som stále nevedela, čo s nami zamýšľajú urobiť. Bola som však odhodlaná nedať sa chytiť. Hlavne nepodľahnúť panike. Musím niečo vymyslieť a dostať do bezpečia seba aj kamarátku Slávku. Tú som už od Albertova držala po celý čas pevne za ruku. Na ľavej strane Mikulandskej ulice sú dve veľké drevené brány. Vyskúšala som tú vpravo – zatvorená. Ale druhá bola akoby zázrakom otvorená. Bol to obytný dom s dvomi vchodmi. Vbehli sme sa na dvor, kde hľadalo únik už niekoľko mladých ľudí. Ku garážam si prisunuli popolnice, vyliezli na strechu a druhou stranou skočili dole na ulicu. Neviem, ako to s nimi potom dopadlo. Snáď ich tam policajti nechytili.

No nebol čas čakať v rade na popolnicu.

Prešli sme cez dvor a vybehli hore druhým schodiskom. Na hornom poschodí sme našli dve vystrašené študentky. Dúfali sme, že to tam nejako prečkáme. Dievčatá navrhli, že v prípade ohrozenia, zaklopeme na dvere a poprosíme ľudí, či by sme sa u nich nemohli ukryť. Bola som presvedčená, že toto naozaj nebude nutné. No vzápätí k nám zvonku začal doliehať veľký hluk a krik. Dievčatá začali búchať na dvere. Otvoril nám len jeden človek na predposlednom poschodí – pán v stredných rokoch bol doma so svojou manželkou. Bez váhania nás pustil dnu, usadil v obývačke a pohostil. O pár minút neskôr už na jeho dvere búchali ďalší študenti – zranení, zakrvavení a v šoku. Dievča, ktoré sedelo na gauči vedľa mňa, dostalo obuškom po tvári. Chlapec mala zasa pomliaždenú ruku.

Byt týchto manželov bol nakoniec plný vydesených študentov.

Niektorí sedeli dokonca aj v kúpeľni na vani. Pán a pani domáci sa o každého postarali a ošetrovali im poranenia. Keď na dvere opäť ktosi silno zabúchal a mužský hlas kričal „Otevřete!“, mali sme tušenie, že by to mohol byť niekto z policajtov. Majiteľ bytu stlmil svetlo a vypol televízor. Všetci sme stíchli. Mala som pocit, že nás prezradí moje búšiace srdce. Po nekonečne dlhých minútach sa situácia vonku začala pomaly upokojovať. V byte sme ostali približne do pol desiatej, keď už bolo po všetkom. Vo večerných televíznych správach hovorili o tom, že protisocialistické živly vyčíňali v centre Prahy a poriadkové sily museli proti nim zasiahnuť.

Tak už je zo mňa živel! To bude mít maminka radost!

Asi pol hodiny po zásahu vyšiel pán domáci von so smetným košom v ruke obhliadnuť situáciu. Vzduch bol čistý. Byt sme opúšťali postupne po dvojiciach, aby sme neboli nápadní. Opatrne sme vykukli z brány a to, čo sme videli, nás šokovalo. Ulice Národní a Mikulandská  boli posiate vecami. Na zemi ostali po zásahu čiapky, šály, topánky, tašky....Muselo to byť hrozné. My sme brutalite policajtov unikli len vďaka odvážnym neznámym ľuďom. Je pravdepodobné, že ktosi z okna bytu na Mikulandskej videl študentov v obkľúčení a otvoril bránu, cez ktorú sa mnohým podarilo utiecť. A iný nebojácny obyvateľ tohto domu prichýlil vo svojom byte prestrašené študentky a ošetril zranených. Snažila som sa ho vyhľadať, zistiť jeho meno a poďakovať sa mu, no tá brána je už stále zatvorená.


Další část vzpomínky bude publikována ve středu 11. listopadu